Naozaj je pravda, že ak by sme sa v minulosti rozhodli inak, náš život by bol jednoduchší a lepší?
Túto otázku si položila aj Abbey Laheyová – prepracovaná matka, nedocenená zamestnankyňa, roztrpčená manželka záhradného architekta, ktorému sa rúca podnikanie.
Žena, ktorá zúfalo potrebuje zmeniť svoj život plný vyčerpávajúceho zhonu – a ktorej sa to po bizarnom páde z eskalátora v nákupnom centre i nečakane podarí.
Keď sa preberie, na svoje veľké prekvapenie zistí, že sa volá Abbey van Holtová, je vydatá za príťažlivého kandidáta do Kongresu Alexandra van Holta, žije v luxusnom byte, nosí nádherné šaty a obletuje ju smotánka filadelfskej spoločnosti.
Za zvláštnych okolností sa tak stala ženou, ktorou mohla byť... keby s Alexandrom van Holtom kedysi išla na schôdzku.
Ukážka z knihy:
„Detiii!“ zatiahla staršia žena v modrom, keď sa k nám priblížila. „Prosím, prestaňte sa hádať. Prežime to najlepšie, ako vieme. Je to dôležité pre Alexa aj pre nás ostatných.“
Potom sa otočila a dokonale upravenú ruku mi položila na plece. Zahľadela sa na mňa s vrúcnymi obavami. „ Abigail, veľmi sme sa báli. Môžem ti niečo priniesť?“
Otvorila som ústa, ale žena, ktorá pravdepodobne bola „matka“, pokračovala ďalej, s očami prišpendlenými k tácke servírky prechádzajúcej okolo nás: „Aká bizarná nehoda! Ktosi by sa mal poriadne pozrieť na tie eskalátory. Keď z nich spadne niekto taký zdravý ako Abigail, znamená to, že s nimi niečo nie je v poriadku. No, samozrejme, najdôležitejšie je, že sa ti nič vážne nestalo.“ Znova sa na mňa pozrela a usmiala sa. Úsmev som jej opätovala.
Potom sa ku mne naklonila a žmurkla. „Hoci musím priznať, že sme si veľmi vychutnali spoločnosť vašich detí. Mala si vidieť Vaňa s kuchárom. Ten malý má apetít za dvoch.“
Van, pomyslela som si. Tak ho nazvali. Trapas.
Premerala si ma od hlavy po päty a pohľadom pristála na mojich trblietavých lodičkách.
„Aké nádherné topánky!“ zvolala. Zdalo sa, že sa jej skutočne páčia, ale aj tak som sa cítila trochu zahanbene.
„Ďakujem,“ zašepkala som hanblivo. „Aj ja si to myslím.“
Už ma nepočula. Sústredila sa na dopoly plné vedierko na ľad, ktoré niekto niesol k dvojkrídlovým dverám. Náhlivo odišla a zanechala za sebou len opar jazmínového parfumu.
„Pani van Holtová?“
Počula som tie slová za sebou, ale ignorovala som ich a sústredila som sa na ozrutnú, drevom vykladanú miestnosť.
